(1 Sam 1, 20-22. 24-28) Keď nadišiel čas, Anna počala a porodila syna a dala mu meno Samuel, pretože si ho od Pána vyprosila. Potom išiel muž Elkana a celý jeho dom obetovať Pánovi výročnú obetu a splniť sľub. Ale Anna s ním nešla; povedala svojmu mužovi: „Nepôjdem, kým neoddojčím dieťa a neprivediem ho, aby sa ukázal pred Pánovou tvárou a zostal tam navždy.“ Keď ho oddojčila, vzala ho so sebou, aj trojročného býčka, jednu mericu múky, mech vína, a priviedla ho do Pánovho domu v Silo. Chlapec bol ešte maličký. Býčka obetovali a chlapca zaviedli k Helimu. Anna povedala: „Prosím, pane môj, ako žiješ, pane, ja som tá žena, čo tu stála pred tebou a modlila sa k Pánovi. O tohto chlapčeka som prosila a Pán mi dal, o čo som ho prosila. Nuž aj ja ho odovzdávam Pánovi. Po všetky dni, kým bude žiť, nech je zasvätený Pánovi.“ I klaňali sa tam Pánovi.

Samuelova matka Anna je jednou z mnohých neplodných žien v Biblii, ktorých túžbu po dieťati a modlitbu plnú dôvery a nádeje Pán vypočul. Medzi také ženy patrili Sára, Rebeka, Ráchel, alebo Samsonova matka, a v Novom Zákone Alžbeta, matka Jána Krstiteľa (a podľa kresťanskej tradície aj Anna, matka Panny Márie).

Boh dal Anne syna Samuela, ktorého meno podľa výkladu jeho matky znamená „Vyžiadaný od Boha“, ale podľa bežného výkladu (Šemú-él) je jeho význam „Božie meno“, alebo v rozvinutejšej forme: „Jeho meno je Boh“, čo v konfrontácii s pohanským mnohobožstvom malo asi tento zmysel: „Len Jahve je skutočný Boh“.

Slovo „šém“ môže mať v hebrejčine dva významy: „meno“ a príslovka miesta „tu“, ktorá v istých gramatických väzbách môže mať význam „pôvodu z nejakého miesta“, teda v podobnom zmysle, aký tomuto menu dala Anna: „od Boha“. Je však možné, že Annin výklad tohto mena pochádza z čisto zvukovej podoby Samuelovho mena, ktoré sa zvukovo podobá na meno Šaul (Vyžiadaný, Vyprosený, Vytúžený), odvodené od slovesa „prosiť, žiadať“ (ša-ál). Dokonca možno meno Samuel chápať aj ako skratku slov: šaul me-el, čiže doslova: „Vyžiadaný od Boha“. Samuel sa totiž podľa nej nemohol počať obvyklým spôsobom. Jeho počatie vyžadovalo mimoriadny Boží zásah, ktorý však prichádza len ako odpoveď na skutočnú ľudskú núdzu, ktorá sa s dôverou obracia na Boha. Samuelovo meno teda neobsahovalo len u Izraelitov obvyklý teologický obsah tohto mena, ktoré oslavovalo Božie meno Jahve – ktoré sa nesmelo vyslovovať – ako meno jediného pravého Boha, ale aj konkrétny príbeh spásy, Anninej záchrany od Boha, a to na základe jej spoľahnutia sa na silu viery a modlitby.

Z predchádzajúceho deja Prvej Samuelovej knihy totiž vieme, ako Anna trpela pre svoju bezdetnosť a ako bola urážaná od druhej manželky svojho manžela Elkánu. Totiž Elkána, podobne ako patriarchovia Abrahám a Jakub, žil podľa zvyku tej doby celkom dobromyseľne v mnohoženstve. Boh to ani v Starom zákone nikdy nepovolil, ani neschvaľoval, len trpel, hoci sa to priečilo jeho pôvodnému ustanoveniu (por. Gn 1,27n a 2,20n).

Aký význam má však príbeh načrtnutý v dnešnom úryvku? Príbeh je rozdelený na dve časti. V prvej časti vidíme zbožného Elkánu, ako ide po narodení Samuela ako každý rok poďakovať sa Pánovi do svätyne v Šíle (Silo). Anna však tentoraz návštevu svätyne nevykoná, hoci by mala za čo ďakovať. Prečo? Sama to vysvetľuje v texte dnešného prvého čítania: „Nepôjdem, kým neoddojčím dieťa a neprivediem ho, aby sa ukázal pred Pánovou tvárou a zostal tam navždy.“ Anna vie, že v prípade Samuela nestačí priniesť bežnú obetu za dar dieťaťa, ale že sám Samuel je tou obetou, ktorú treba obetovať Bohu, ale na vykonanie tejto obety – teda jeho odovzdanie do služby chrámu – musí ešte trochu podrásť. Anna teda prekračuje obvyklé hranice nábožnosti, ale nie preto, že sa proti nim búrila, ale preto, že jej nábožnosť bola po skúsenosti s Božou mocou a dobrotou oveľa hlbšia. Na jej vzťah k Bohu už neplatili bežné osvedčené normy náboženského života. V dnešnom prvom čítaní vynechaný verš 1Sam 23 („Jej manžel Elkána jej povedal: „Urob, ako uznáš za dobré! Zostaň, kým ho neoddojčíš! ...“ Žena teda ostala a chovala svojho syna, kým ho neoddojčila“) ukazuje, že Elkána svojej žene rozumel a dôveroval jej a uspokojil sa s jej vysvetlením neúčasti na výročnej obete svojej rodiny.

V druhej časti dnešného úryvku vidíme opis Samuelovho obetovania v chráme. Najprv sú spomenuté obetné dary, ale tým hlavným darom je samotný Samuel. Matka ho odovzdáva tomu, ktorý jej ho dal, aby ju zbavil hanby bezdetnosti. Vie, že jej dieťa je výnimočné – také aké bolo výnimočné jeho zrodenie. Vidíme, ako na základe modlitby jednej matky Boh zachraňuje celý národ, lebo Samuel bol posledným Sudcom Izraela, ktorý umožnil vznik monarchie v Izraeli (pomazal prvých dvoch kráľov Izraela – Saula a Dávida). Zavedením monarchie (kráľovstva) Izrael urobil nielen politický krok vpred k zjednoteniu izraelských kmeňov (čo však nakoniec skončilo fiaskom), ale aj náboženský krok smerom k naplneniu starobylých proroctiev o Mesiášovi.

V záverečnej časti dnešného úryvku Anna krátko vysvetľuje kňazovi Hélimu, ktorý bude vychovávať Samuela, celý príbeh zázračného zrodenia Samuela, ktoré je vlastne dôvodom, prečo ho zasväcuje Pánovi – vie, že Samuel jej bol darovaný od Boha s istým účelom, ktorý ona poslušne plní. Samuelovo zotrvávanie vo svätyni v Šíle možno chápať aj ako predobraz k udalosti z evanjelia tejto nedele (resp. sviatku, keďže sviatok Sv. rodiny nie vždy pripadne na nedeľu), teda trojdňový pobyt chlapca Ježiša v chráme v Jeruzaleme.

(Ž 84, 2-3. 5-6. 9-10) Aké milé sú tvoje príbytky, Pane zástupov; túži a zmiera moja duša po nádvoriach Pánových. Moje srdce i moje telo vznášajú sa k Bohu živému. R. Blažení tí, čo bývajú v tvojom dome a bez prestania ťa velebia. Blažený človek, ktorému ty pomáhaš, keď sa chystá na svätú púť. R. Pane, Bože zástupov, čuj moju modlitbu, vypočuj ma, Bože Jakubov. Bože, náš ochranca, pohliadni a pozri na tvár svojho pomazaného.

Refrén: Blažení tí, čo bývajú v tvojom dome, Pane.

Ž 84, z ktorého čerpá (alternatívny) responzóriový žalm sviatku Sv. rodiny v roku C (ak sa číta perikopa 1Sam 1,20-22.24-28), má veľa spoločného so Ž 85 (pozri katechézu na 15. nedeľu cez rok B). Ide o jahvistický (Ž 3-41 a 84-150) korachovský žalm z tretej knihy Žaltára. Na rozdiel od Ž 85 nejde o kolektívny žalospev, ale prevládajúcim literárnym žánrom je tu hymnus, resp. chválospev, hoci v ňom nachádzame aj iné literárne žánre.

V oficiálnom katolíckom slovenskom preklade má žalm nadpis „Túžba po Božom chráme“, podobne aj v evanjelickom preklade („Túžba po chráme“), ale A. Botek mu dáva nadpis „Pútnická pieseň“. Mons. J. Hrbata vo svojom komentári obsah a literárny štýl žalmu opisuje slovami: „Chválospev na chrám a Božiu prítomnosť v ňom“. Slovenský odborný komentár k žalmom mu dáva nadpis: „Blaženosť dôverujúceho pútnika“.

Žalm obsahuje aj hebrejský nadpis (foneticky): Lamnaseah (bližšie k tomuto výrazu pozri katechézu na žalm 25. nedele cez rok B). Al haggittit. Libne Qorach. Mizmor. Výraz Al haggittit možno preložiť rôzne, stačí sa pozrieť na vyššie spomenuté preklady: Na nápev: Pri lisoch (ekumenický preklad); Na nápev "Lisy" (katolícky preklad); Na gatský nástroj (evanjelický preklad); Na ... z Gatu (Botekov preklad); Na nápev: Gitťanka (Roháčkov preklad). Odborný slovenský komentár k žalmom tento výraz prekladá jednoducho: Na gittit. Hebrejský výraz „gittit“ pravdepodobne znamená hudobnú značku – určuje buď nástroj, ktorý má sprevádzať spev, alebo nápev, na ktorý sa má žalm spievať. Výraz (vínne) „lisy“ (príp. kade) pochádza z nesprávneho gréckeho prekladu tohto hebrejského výrazu v Septuaginte, ale rabínske komentáre dávajú tomuto prekladu duchovný zmysel, a žalm považujú za nárek Židov vo vyhnanstve, kde boli drvení ako keď sa hrozno mliaždi pri lisovaní.

Žalm má (spolu s hebrejským nadpisom v 1. verši) spolu 13. veršov, ktoré môžeme rozdeliť do troch strof. Prvá strofa (vv. 2-5), z ktorej sú vybrané aj prvé 2 verše (resp. prvá strofa) nášho responzóriového žalmu, začína poetickým zvolaním (v. 2) zvelebujúcim krásu Božieho domu (Aké milé sú tvoje príbytky, Pane zástupov). Nejde tu však zrejme o nejakú vonkajšiu krásu, povedzme o vonkajšiu impozantnosť stavby alebo umelecky vypracované vnútro chrámu, ale o duchovnú krásu Božieho domu, ktorá spočíva v Božej blízkosti k človeku.

V texte druhého verša sa nachádza slovo príbytok (resp. stánok) v množnom čísle (t.j. príbytky), čo možno vyložiť rôzne, napr. v tom zmysle, že každý židovský stánok pre archu, či už Mojžišov svätostánok na púšti, Boží príbytok v Šíle, Dávidov svätostánok na Sione, alebo Šalamúnov (príp. Zorobábelov) chrám v Jeruzaleme, mal okrem svätyne pre archu, ktorá bola Božím príbytkom, aj iné (služobné) miestnosti, ako aj nádvoria pre zhromažďovanie veriacich, ktoré taktiež možno označiť za Božie „príbytky“, lebo boli úzko prepojené so samotnou svätyňou. Z textu nie je celkom zrejmé, ktorý z vyššie spomenutých Božích príbytkov (teda z ktorého obdobia dejín Izraela) má žalmista na mysli (od odpovede na túto otázku vlastne závisí aj doba vzniku žalmu), ale možno sa domnievať, že ide o chrám v Jeruzaleme, keďže výraz (Boží) príbytok, resp. stánok, ktorý mal pôvodne význam pastierskeho nomádskeho stanu, sa v Žaltári používa jednotne pre označenie jeruzalemského chrámu (por. Ž 43,3; 46,5; 87,2; 113,5.7). Ak sa žalm považuje za spev babylonských zajatcov, potom by išlo o Šalamúnov chrám, ktorý bol však počas doby zajatia v rozvalinách. Išlo by teda skôr o spomienku na bohoslužby v tomto chráme a o vyjadrenie prosby o ukončenie zajatia a obnovu, resp. znovupostavenie chrámu.

Tento výklad do istej miery podporuje aj tretí verš žalmu, ktorý má charakter individuálneho žalospevu, a má nostalgický, skľučujúci tón, ktorý nás preniká smútkom. Nejde tu však výslovne o prosbu o záchranu z nejakého nešťastia, ale o vyjadrenie veľkej túžby po Božej blízkosti, snáď z dôvodu nemožnosti ísť na púť do chrámu (z dôvodu exilu?). Mnohí vykladači však tento žalm považujú skôr za pútnický žalm, príp. za „sionskú pieseň“ (pozri katechézu na žalm 30. nedele cez rok B), ktorá vznikla ešte v predexilovej dobe, ba niektorí sa domnievajú, že žalm vznikol dokonca v severnom kráľovstve Izraela (čo sa tvrdí o celej tretej knihe Žaltára), v niektorej voči jeruzalemskému chrámu „konkurenčnej“ svätyni (v Beteli alebo v Dane, por. 1Kr 12,25nn). Podľa tohto výkladu žalm prebehol procesom zmeny z pútnickej piesne na pieseň sionskú, ospevujúcu chrám v Jeruzaleme. Iné výklady hovoria, že žalm sa nemá chápať v spojení s nejakým konkrétnym chrámom, ale Boží príbytok treba chápať ako metaforu pre samého Boha, ktorý prebýva tak v nebesiach ako aj v ľudskom srdci, a putovanie, o ktorom sa ďalej hovorí v žalme, treba chápať ako mystickú cestu k Bohu.

V. 4, ktorý nie je súčasťou nášho responzóriového žalmu (Veď aj vrabec si nájde príbytok a lastovička hniezdo, kde vkladá svoj mláďatá: tvoje oltáre, Pane zástupov, môj kráľ a môj Boh), prináša zaujímavú metaforu vtáčat hniezdiacich v blízkosti chrámových oltárov (opäť tu tvorí problém množné číslo slova oltár, lebo hoci sa v jeruzalemskom chráme nachádzali naozaj dva oltáre, iba jeden bol vonkajší; vysvetlenie by mohlo spočívať v použití literárnej figúry nazývanej synekdocha, kde časť zastupuje celok, a teda „oltáre“ sú len metonymiou chrámu; metonymia je obrazné pomenovanie založené na vnútornej podobnosti). Žalmista touto metaforou opätovne vyjadruje túžbu prebývať, hoci aj natrvalo, v Božom príbytku, chápanom však, ako bolo uvedené vyššie, skôr v duchovnom zmysle, teda v Božej blízkosti, mohli by sme povedať: v posväcujúcej milosti.

V. 5, posledný verš prvej strofy žalmu, obsahuje prvé z troch blahoslavenstiev (ďalší literárny žáner tohto žalmu popri chválospeve a žalospeve), obsiahnutých v tomto žalme (ďalšie sú vo v. 6 a 13). Všetky tri blahoslavenstvá tohto žalmu v podstate sumarizujú tému jednotlivých strof. Toto prvé blahoslavenstvo pripisuje blaženosť tým, čo smú prebývať v dome Pána. Kvôli tomuto blahoslavenstvu sa tento verš dostal na začiatok známej židovskej dennej modlitby nazývanej Ashrei (t.j. Blažení; pozri katechézu na 17. nedeľu cez rok B).

Druhá strofa (vv. 6-8) sa takisto začína blahoslavenstvom (na rozdiel od ostatných dvoch strof, ktoré sa blahoslavenstvom končia). Toto druhé blahoslavenstvo v žalme načína novú tému, ktorou je téma putovania k Bohu (Blažený človek, ktorému ty pomáhaš, keď sa chystá na svätú púť). Táto téma tiež do istej miery podporuje myšlienku, že môže ísť o žalm babylonských zajatcov, ktorí túžia po návrate na Sion. Aj v tomto zmysle totiž možno vykladať nasledujúce verše 7 a 8 (nie sú súčasťou responzóriového žalmu) opisujúce cestovné útrapy pútnikov ale aj radosť z približujúceho sa cieľa: Až pôjdu vyprahnutým údolím, premenia ho na prameň, lebo ranný dážď ho odeje požehnaním. Stúpajú a síl im stále pribúda, až na Sione uvidia Boha najvyššieho. Viacerí autori však navrhujú ponechať žalmu širokú interpretáciu, podľa ktorej tvorí reálne putovanie (či už židovských pútnikov počas pútnických sviatkov alebo babylonských zajatcov túžiacich po návrate do vlasti) iba podklad pre opis duchovnej púte k Bohu. Takto bol žalm vykladaný v stredoveku kresťanskými mystikmi. Druhá strofa ponúka veľa rôznych podnetov k hlbšiemu skúmaniu textu či už z jazykového alebo duchovného hľadiska (napr. voľne preložený výraz „vyprahnuté údolie“, hebr. údolie Baká, je možné preložiť aj ako údolie mastixu, resp. mastichovníka, stromu pestovaného kvôli liečivej živici, alebo zaujímavá je myšlienka, že putovaním k Bohu sily neubúdajú ale naopak pribúdajú, a podobne), ale kvôli obmedzenému priestoru týchto katechéz (aj kvôli tomu, že sa nenachádzajú v responz. žalme) sa týmito veršami nebudeme bližšie zaoberať.

Tretia strofa (vv. 9-13) začína modlitbou (vv. 9-10), resp. prosbou za kráľa (t.j. za Pomazaného). Hoci ide o osobnú prosbu, v skutočnosti má prosba kolektívny charakter, čo vidno z Božieho prívlastku „náš ochranca“, resp. záštita. Z textu nie je zrejmé, o aké dobrodenie žalmista prosí, ale z vojenského výrazu „záštita“ (magen) vyplýva, že ide o ochranu pred nepriateľmi a pred rôznymi nebezpečenstvami. Dôvodom zmienky o kráľovi v tomto pútnickom či sionskom žalme je úzke spojenie medzi chrámom ako sídlom prebývania Boha v Izraeli a kráľom, ktorý mal svoj palác vedľa chrámu, a bol považovaný za Božieho zástupcu na zemi. Prvým úkonom pútnika, ktorý prišiel do chrámu, je preto prosba za kráľa ako ochrancu tejto svätyne. Prosba za kráľa, ktorý je aj vodcom národa, je súčasne prosbou o ochranu a prosperitu celej krajiny. Keďže do gréčtiny sa výraz Pomazaný (Mašíáh) prekladá ako Kristus, z kresťanského hľadiska ide aj o odkaz na Ježiša Krista.

Nasledujúcimi veršami 11 a 12 (Jeden deň v tvojich nádvoriach je lepší než iných tisíce. Radšej chcem stáť na prahu domu svojho Boha ako prebývať v stanoch hriešnikov. Lebo Pán, Boh, je slnko a štít, milosť a slávu udeľuje Pán; neodoprie dobro tým, čo kráčajú v nevinnosti) sa nebudeme zaoberať, môžeme len zhrnúť, že po téme túžby po Bohu a putovania k Bohu nachádzame v tretej strofe tému prebývania s Bohom.

Žalm sa končí tretím blahoslavenstvom, ktoré v podstate zhŕňa celé posolstvo žalmu: život s Bohom, v žalme metaforicky chápaný ako cesta k Bohu (doslovne ako putovanie do chrámu, čo je myšlienka vyjadrená v závere známeho gruzínskeho filmu Pokánie vetou: „Aký zmysel má cesta, ktorá nevedie do chrámu?“, t.j. aký zmysel má život bez Boha, zameraný len na pozemské hodnoty, na ktoré sa sústreďovala aj komunistická spoločnosť), je zárukou pozemskej aj večnej blaženosti (Pane zástupov, blažený človek, čo sa spolieha na teba).

Tento žalm ospevujúci chrám bol do liturgie tohto sviatku vybraný kvôli jeho súvisu tak s prvým (alternatívnym) starozákonným čítaním ako aj s evanjeliom, keďže v oboch týchto čítaniach sa hovorí o Pánovom dome. S týmto žalmom sa okrem tohto sviatku stretávame aj v omšiach na výročie posviacky chrámu alebo pri zasvätení panien či vysviacke diakonov, ale aj v ranných chválach pondelka tretieho týždňa Liturgie hodín.

Spracované podľa: http://biblickedilo.cz/bible-v-liturgii/liturgicky-rok-c/z-84/

https://biblia.sk/citanie/ssv/z/84; https://biblia.sk/citanie/sep/z/84; https://biblia.sk/citanie/bot/z/84

Komentáre k Starému Zákonu, 6. zväzok, Žalmy 76-100, vydavateľstvo Dobrá kniha, Trnava 2018

(Lk 2, 41-52) Ježišovi rodičia chodievali každý rok do Jeruzalema na veľkonočné sviatky. Keď mal dvanásť rokov, tiež išli, ako bývalo na sviatky zvykom. A keď sa dni slávností skončili a oni sa vracali domov, zostal chlapec Ježiš v Jeruzaleme, čo jeho rodičia nezbadali. Nazdávali sa, že je v sprievode. Prešli deň cesty a hľadali ho medzi príbuznými a známymi. No nenašli. Vrátili sa teda do Jeruzalema a tam ho hľadali. Po troch dňoch ho našli v chráme. Sedel medzi učiteľmi, počúval ich a kládol im otázky. Všetci, čo ho počuli, žasli nad jeho rozumnosťou a odpoveďami. Keď ho zazreli, stŕpli od údivu a Matka mu povedala: „Syn môj, čo si nám to urobil? Pozri, tvoj otec i ja sme ťa s bolesťou hľadali!“ On im odpovedal: „Prečo ste ma hľadali? Nevedeli ste, že mám byť tam, kde ide o môjho Otca?“ Ale oni nepochopili slovo, ktoré im hovoril. Potom sa s nimi vrátil do Nazareta a bol im poslušný. A jeho matka zachovávala všetky slová vo svojom srdci. A Ježiš sa vzmáhal v múdrosti, veku a v obľube u Boha i u ľudí.

Ježišovo „nájdenie v chráme“ je jediný príbeh z Ježišových chlapčenských rokov, ktorý nám – na rozdiel napr. od apokryfného „Tomášovho evanjelia“ plného zázračných príhod z Ježišovho detstva – kánonické evanjeliá zachovali. Ale prečo nám Lukášovo evanjelium z celého Ježišovho detstva a dospievania rozpráva len tento príbeh? Na to jestvuje viacero odpovedí, ale jedna z nich hovorí, že Lukášovo evanjelium má dobre premyslenú štruktúru, kde zmysel jedného príbehu pochopíme len v súvislosti s iným príbehom.

A keď pozorne čítame prvé dve kapitoly Lukášovho evanjelia, zistíme, že obsahujú 10 príbehov, ktoré sú zoradené do vzájomne súvisiacich dvojíc, ako napr. stretnutie Jozefa a Márie pri Ježišovom obetovaní v chráme s prorokom Simeonom, ktoré priamo súvisí s ich stretnutím s prorokyňou Annou. Ale nie pri všetkých z týchto príbehov vidíme tento súvis priamo. Zatiaľ čo 8 príbehov spolu súvisí celkom zrejme, už aj kvôli tomu, že všetky nasledujú v texte jeden po druhom (okrem spomínanej dvojice príbehov spomeňme ešte aspoň narodenie Ježiša v Betleheme a následnú návštevu pastierov u novonarodeného Mesiáša), sú tu dva príbehy, u ktorých tento súvis nie je taký zrejmý: ide o úplne prvý a úplne posledný, teda desiaty príbeh tohto úvodu do Lukášovho evanjelia, ktorý zvykneme nazývať aj „evanjelium Ježišovho detstva“, ale v ktorom Lukáš chcel hlavne opísať Vtelenie Božieho Syna, hoci iným spôsobom, ako to urobil napr. evanjelista Ján, ktorý sa uspokojil v podstate s jednou vetou: „A Slovo sa telom stalo a prebývalo medzi nami“ (Jn 1,14).

Ako však spolu súvisia tieto dva spomenuté príbehy úvodu do Lukášovho evanjelia, prvý a posledný? Prvý príbeh hovorí o starcovi v chráme, a prakticky celá pointa príbehu spočíva v tom, že tento muž je starý. Desiaty príbeh hovorí o chlapcovi v chráme, ktorý svojimi otázkami a odpoveďami udivuje učiteľov Zákona. V prvom príbehu ide o otázku rodičovstva. Môžu sa starí neplodní manželia stať ešte rodičmi? Ale aj desiaty príbeh vyvoláva otázku otcovstva. Toto „zázračné dieťa“ totiž hovorí o tom, že má nadprirodzený pôvod: „Nevedeli ste, že musím byť v dome môjho Otca?“ (tento verš umožňuje viac výkladov, lebo jeho doslovný preklad z gréčtiny znie „mám byť v tom, (čo je) môjho otca“, ale z kontextu vyplýva, že ide zrejme o jeruzalemský chrám). 

Tieto dva príbehy nás upozorňujú na dva rôzne zázraky, ktoré súvisia s vykúpením ľudstva. Oba príbehy sa doplňujú a naznačujú dva odlišné typy vykúpenia, z ktorých len jeden si Boh zvolil. V prvom prípade ide len o  obnovenie stavu pred pádom do prvotného hriechu – neplodný manželský pár dostáva od Boha schopnosť opäť plodiť deti, staré je obnovené, pokazené je vrátené do pôvodného stavu, ale je tu jedna chyba: takéto vykúpenie – ako bezbolestné odstránenie následkov hriechu s návratom do raja – by sa nám možno páčilo, ale vlastne by nič nevyriešilo, lebo dejiny by sa zrejme znovu opakovali – hriech by nás opäť dostal do svojej moci a zase by sa všetko opakovalo v nezmyselnom cykle vykúpenia a opätovného pádu do hriechu. Boh urobil vykúpenie dokonalejšie. Navonok nechal všetko bežať tak, ako to je – všetko zostalo naďalej pod nadvládou hriechu a smrti, ale do tohto „prirodzeného“ poriadku vecí (prirodzeného v zmysle spojenia hriechu a smrti ako príčiny a následku) nechal preniknúť niečo, čo je úplne iné – božský prvok, ktorý je však súčasne plne ľudským, hoci v stave pred pádom do hriechu. Kristovo zrodenie je teda oveľa dokonalejšie ako zrodenie Jána Krstiteľa. Totižto nik, kto by bol len človekom, akokoľvek svätým, by nemohol predložiť obetu, ktorá by mala odstrániť hriech v jeho koreni, a nielen jeho následky, a dať vzkriesenie mŕtvym a večný život tým, ktorí v neho uveria. Príbeh o Ježišovom nájdení v chráme teda završuje hlavnú myšlienku celého Lukášovho úvodu do evanjelia: Ježiš je Boží Syn, a musí byť Boží Syn – hoci navonok to kvôli jeho človečenstvu, ktoré je také isté, ako máme my, nemusí tak vypadať – lebo inak by naše vykúpenie nebolo skutočné.

Pozrime sa teraz bližšie na samotný dej tohto príbehu, ktorým Lukáš uzatvára „evanjelium o Ježišovom detstve“ a osobitným spôsobom vysvetľuje skutočnosť Vtelenia Božieho Syna. Preskočíme však pomerne známe informácie o židovských zvykoch putovania do chrámu trikrát do roka, osobitne na veľkonočné sviatky a o povinnosti chlapcov po dosiahnutí dvanásteho roku života plniť si tiež túto povinnosť pravidelnej návštevy chrámu z príležitosti troch sviatkov (Veľká Noc – Pascha, Turíce – Sviatok týždňov a Sviatok stánkov).

Nebudeme sa podrobnejšie zaoberať ani známym vysvetlením toho, ako sa mohlo stať, že Jozef s Máriou „zabudli“ na Ježiša, napokon vysvetlenie je naznačené v samotnom texte: „Mysleli si, že je v sprievode“. A vieme, že z ich strany nešlo o žiadnu ľahkomyseľnosť ale o citlivé výchovné potvrdenie skutočnosti, že Ježiš sa stával dospelým mužom, ktorý sa už do istej miere musel vedieť postarať sám o seba. Napokon, proti ich údajnej ľahkomyseľnosti svedčí aj to, že ho zrejme ešte v ten istý deň („prešli deň cesty“), teda večer pred nočnou prestávkou v putovaní, začali hľadať „medzi príbuznými a známymi“. Nezaoberajme sa ani pocitmi Panny Márie a Jozefa, ktorí Ježiša „s bolesťou hľadali“ tri dni (tieto tri dni musíme chápať asi v rovnakom význame časovej doby „troch dní“, počas ktorých Ježiš ležal v hrobe – teda musíme rátať aj neskončené, resp. iba začaté dni, teda nie tri celé 24-hodinové dni, čiže jeden večer prišli na to, že Ježiš nie je v sprievode, druhý deň strávili cestou späť do Jeruzalema a na tretí deň, možno hneď ráno, ho našli v chráme).

Všimnime si podrobnejšie len dva detaily tejto udalosti, a to z hľadiska Ježišovho skutočného pôvodu, ktorý je hlavným cieľom celého Lukášovho úvodu do evanjelia (Lukášovi nešlo o uspokojenie zvedavosti zbožných veriacich ohľadne Ježišovho ľudského narodenia a jeho prvých rokov života ale o teologickú výpoveď viery ohľadne Ježišovho božského pôvodu). Prvým je situácia v chráme, ktorá sa naskytla pohľadu Jozefa a Márie (hoci sa reči následne ujíma Mária, ako autoritu menuje Jozefa ako Ježišovho zákonitého ľudského otca): Sedel medzi učiteľmi, počúval ich a kládol im otázky. Všetci, čo ho počuli, žasli nad jeho rozumnosťou a odpoveďami. Nešlo tu len o akési „cirkusové predstavenie“, kde zvedavci sledovali toto neznáme „zázračné dieťa“ pri jeho nezvyčajnej debate s najmúdrejšími hlavami Jeruzalema. Ježiš tu bol súčasne v roli poslucháča ako aj učiteľa. Ježiš sa od učiteľov Zákona skutočne chcel niečo naučiť, „počúval ich a kládol im otázky“, nesnažil sa len pritiahnuť na seba pozornosť či „nachytať učiteľov Zákona“ pri neznalosti, akoby On sám už všetko vedel. Stretávame sa tu s problémom „Ježišovej vševedúcnosti“, ktorú by sme mu chceli ako Božiemu Synovi ľahkomyseľne pripísať. Nie, Ježišovo pravé človečenstvo ho naozaj obmedzovalo v poznaní tak ako obmedzuje každého človeka. Napriek tomu mal už v tom čase jasné vedomie svojho božstva, svojho božského pôvodu. Ide o pre nás nepochopiteľné tajomstvo jednoty ľudskej a božskej prirodzenosti v jednej osobe Božieho Syna.

Napriek tomu, že Ježiš sa v chráme snažil iba naučiť niečo nové o Bohu a jeho tajomstvách, jeho „učitelia“ rýchlo zbadali, že všetko, čo sa týka Boha, Ježiš chápe veľmi rýchlo a bystrým úsudkom napriek veľmi mladému veku preniká ľahko aj do najťažších tajomstiev teológie. Teológovia sa po čase iste začali zaujímať, odkiaľ sa tu vzal takýto mimoriadne inteligentný a zbožný chlapec a možno sa obzerali po jeho otcovi. A keď sa jeho otec – Jozef – objavil, začali sa na neho iste zvedavo pozerať, kto to asi tak je.

A nasleduje druhý detail. V tej chvíli Ježiš totiž všetkých zaskočí nezvyčajnou odpoveďou na Máriinu ustarostenú otázku: „Syn môj, čo si nám to urobil? Pozri, tvoj otec i ja sme ťa s bolesťou hľadali!“ Ježišova odpoveď musela zaskočiť nielen Máriu a Jozefa, ale ešte viac prítomných učiteľov Zákona: „dom môjho Otca?“ Čo to má znamenať? Židovskí učenci dôkladne poznali Písmo a v ňom nikdy nikto nenazval Boží chrám „domom môjho Otca!“ Ježiš vyjadril k chrámu ale aj k Bohu vzťah, aký ešte nikdy nikto nevyjadril, hlavne nikoho z ľudí nikdy ani len nenapadlo, aby si chrám do istej miery prisvojil, ako istým spôsobom svoj vlastný dom. Teda nielen o Márii a Jozefovi, ale o všetkých, čo počuli tieto Ježišove slová platí: Ale oni nepochopili slovo, ktoré im hovoril. Ba Mária s Jozefom sa možno aj zľakli: chce vari Ježiš od tejto chvíle presadzovať svoju nezávislosť na nich? Nie, Ježišovi nešlo o presadzovanie svojej nezávislosti na rodičoch, ako je to typické pre dnešnú mládež. Po návrate domov bol voči nim naďalej poslušný tak ako dovtedy. Táto príhoda však nezostala bez následkov na vnútorný život tejto rodiny – od tejto chvíle sa predsa len niečo zmenilo: Jozef aj Mária, ktorí iste obaja „zachovávali všetky slová vo svojom srdci“, si opätovne naplno uvedomili to, čo síce dobre vedeli, ale za tých dvanásť rokov ich poznanie akoby „vybledlo“, stratilo svoju intenzitu – Ježiš nie je obyčajné dieťa, je „darom z neba“, patrí v prvom rade Bohu, a má úlohu, na ktorú ho musia pripraviť. Od tejto chvíle zrejme začali oveľa viac uvažovať aj nad svojou úlohou v Božích plánoch s Ježišom. A to je napokon aj naša úloha – všetci sme zapojení podobne ako Jozef a Mária do Ježišovho diela spásy. Nakoľko si to uvedomujeme?

Voľne spracované podľa knihy David Gooding: Lukášovo evangelium (vydal Návrat domů)